matko

Sebaodhalenie je hádam dôležitejšie ako virtualny image. Ako by ma mohol niekto milovať, ak ma nepozná. Aj v poznaní sú však rozdiely. Poznáme naše star, a vieme o nich veľa údajov najmä z bulvárov. Poznáme však ich osobnosti? Nie skôr spôsob ako ich vidia zvedaví novinári? Nedávno som si uvedomil ako málo poznám ľudí okolo seba. Neviem o čom snívajú, čo ich trápi. Diskusia ostáva len na povrchu a ten čo mi je najbližší stáva sa najvzdialenejší. Poznám viac spolupracovníkov ako svoju vlastnú rodinu. Predpokladom sebaodhalenia musí byť logicky sebapoznanie. Ako sa však poznám? Ako hľadím sám na seba? Ú, to nechcite vedieť. A možno chcite, dnes ma však kvári jedna otázka, aké sú hranice sebaodhalenia? Úprimnosť niekedy zabíja a ľahko môže sebaodhalenie skĺznuť do sebaobnaženia. Svet však nemá rád pravdu. Ukazuje nám to, čo nám chce ukázať. Nezakrýva pravdu, ale ju skresľuje. Dáva dôraz na detaily, ktoré považuje za iné. Príjemné slová nebývajú pravdivé, a pravdivé slová nebývajú príjemné. Mnoho ľudí sa borí s vážnym problémom, budú ma iní milovať aj keď spoznajú to, čo sa skrýva pod mojou maskou? To by sa dalo možno ešte zniesť. No čo ak spoznajú moje myšlienky o nich samých. Potom je lepšie byť ticho, ako ostať sám ako prst. Úprimnosť nadovšetko, zároveň však ostáva v platnosti: mlčať je zlato.