Začal som mu rozprávať, ako veľmi mu závidím. Je pre ženy atraktívny, má dobrú postavu, kondičku, v škole samé jednotky, priateľov má toľko, že ich ani nevie zrátať, je veselý... pokračoval som v jeho zvelebovaní, no on ma prerušil.
Nie, ty mi, nemáš čo závidieť, to ja závidím tebe (čomu som sa ja veľmi začudoval) spomenul nejaké vlastnosti, ktoré si dnes už ani nepamätám. No vtedy mi blyslo hlavou. A čo ak by sme boli spokojní, každý sám so sebou a nehľadeli na to čo nemáme, ale na to čo máme.
Toto bol prvý lúč, ktorý otvára nový deň. Pokračovanie nabudúce.
Komentáre
iste,
vdaka
no name,
stelesnenie muznosti
:)
matko,
Ked si ja spomeniem ako dobre som kedysi vyzeral, kym som nezacal chodit do prace a cely den sediet za kompikom........
Je pravdou...
Na druhej strane to však podnecuje človeka k sebazdokonaľovaniu - k vyšším výkonom. Takže je to akoby taký maratón, počas ktorého prekonávaš sám seba. Samozrejme, kútikom oka pozorujúc ostatných súťažiacich.
Neviem, ako je to u iných ľudí, ale ja sa obyčajne teším ako malé decko, ak sa mi podarí sa v niečom prekonať (ak prebehnem ďalší kilometer) a priblížiť sa tak k dokonalosti, ktorej hranice však ani len netuším a stelesňujú ju len chrbty tých bežcov, ktorí sú predomnou.
Je to chvíľková radosť, to je pravda, lebo po čase dostanem opäť chuť sa prekonať a kým sa mi to nepodarí, som svojim spôsobom nešťastná. Ale tá radosť potom a ten pocit uspokojenia - hoci len na krátko - stojí za to.
Na druhej strane, závidieť niekomu atraktivitu u žien je dosť... malicherné. Ľudia nie sú rovnakí a tomuto zákonu podlieha aj vkus žien.
A už vôbec nerozumiem, prečo na tom záleží práve tebe. Veď nie si evanjelický farár. :D