matko

Počas študentských rokov som ako priemerný hypochonder trávil na poliklinike pre dorast nemálo času. Okrem horúčky omladníc a potratu som mal hádam každú chorobu. Napriek tomu som nenavštívil dve ordinácie: psychiatra a gynekológa. Veď na čo? Raz som čakal na prvom poschodí, a musel som čakať dlho, lebo mi robili glykemickú krivku. Čakanie som si krátil čítaním, keď tu zrazu vidím bezradnú tvár mamičky s dospievajúcou dcérou. Môžem vám nejako pomôcť, spýtal som sa. Na mňa introverta to bola veľmi odvážna veta. "Ako by si nám ty mohol pomôcť", stroho odvrklo dievča s opovrhnutím. "Možno vám nepomôžem, ale skúsiť to môžem, čo hľadáte?", istá dávka asertivity, o ktorej som vtedy ani nevedel, že existuje ma nenechala upadnúť do depresie. "Hľadáme gynekológiu, ale ty nám aj tak nepomôžeš", povedalo dievča s veľkou dávkou irónie. Keď som im vysvetlil ako sa tam dostanú, dievča nestačilo pred odchodom ani zavtvoriť svoje namaľované ústa, s rozpakmi odišli hore schodmi. Keď sa vracali od lekára, opäť ma našli na tom istom mieste. "Ty tu pracuješ?", spýtala sa ma vyšetrená slečna. "Áno", odvetil som, "pracujem tu niekedy ako pacient." - povedal som s úsmevom.