matko

    ...ma iní chvália.

Môže chvála pokaziť charakter človeka? Nie je vari zhubnejšia ako negatívna kritika? To sú otázky, na ktoré nie je vždy ľahké dať jednoznačnú odpoveď.

Chvála je ako vlaha, je potrebná ale veľa jej škodí. Napokon každá rastlinka jej potrebuje iné množtvo. Sú kvety, ktoré je nutné polievať zdola. Potom chváliť nie je vôbec ľahké a možno i ťažšie ako kritizovať.

Keď som bol v Chorvátsku, počul som často slovo chvála, ako prejav vďaky. A naozaj niektoré národy namiesto vďaky chvália. Chvála pôsobí ako pozitívna motivácia. Klasický model motivácie cukor a bič. A nezabúdam pritom ani na už inde citovanú vetu: "Kto nevie prijať kritiku, nevie prijať ani pochvalu!"

V detstve nás často chvália za výkon, teda za to čo sme urobili. To nás však môže viesť k sústredeniu sa na výsledky. Potom sa mnohí identifikujú zo svojou aktivitou, začnú sa porovnávať s inými. Keď prestáva výkon, klesá sebaúcta. Poznám aj ľudí, čo sa stotožnili s funkciou natoľko, že odísť pre nich nie je problém, ale otázka života a smrti. Sú však ľudia nadaní, ktorí nemusia vyvinúť veľkú námahu a napriek tomu dosahujú vynikajúce výsledky. Ich chvála vôbec nemusí stimulovať a v podstate ani sa o ňu veľmi nezaslúžili.

Chváliť je lepšie snahu človeka. Spomínam si na príbeh zápasníka, ktorý prehral no napriek tomu ho tréner pochválil: "Bol si fakt dobrý!" "Ale veď som prehral!" - namietal chlapec. "Držal si sa statočne, bol to pekný zápas." - odpovedal tréner.

"Snaha bola 4-" takto nás častovala učiteľka na ZŠ. Bola to temer okrídlená veta, ktorá často lietala vzduchom nevyvetranej učebne. Snaha sa cení.