matko

Jej pohľad do zeme, prezrádal, že sa veľmi hanbí. Ba dokonca zabudla aj pozdraviť. Veľmi pomalými pohybmi sa snažila prezerať obsah skrine. Učiteľka k nej pristúpila, a milo s učiteľskou zvedavosťou sa spýtala: "čo hľadáš, Miška?"

Miška bola veľmi smutná, lebo sa jej nepodarilo nájsť tie hlúpe zošity. Polohlasne zo sklopenými očami povedala učiteľke: "Nič, iba zošity z matematiky." Učiteľka sa jej snažila bezradne pomôcť, no keď ihneď nezbadala zošity pokračovala vo vyučovaní. Miška ostala nemo stáť zo sklonenou hlavou. Nikto si ju nevšímal, a keby mohla najradšej by sa rozplakala.

Stála tak asi 5 minút, a stále si ju nik nevšímal, pokiaľ nevošla do triedy jej učiteľka matematiky. "Kde si toľko?" - povedala podráždeným hlasom. "To je také ťažké priniesť mi zošity, čo ležia na stole?", Miška sa cítila ako keby práve urobila niečo veľmi zlé, a snáď najhoršie na svete, túžila sa prepadnúť pod zem, nešlo to. Všetci žiaci naňu hľadeli s opovrhnutím.

Akoby to ešte nestačilo, učiteľka sa do nej pustila: "Mala si pozdraviť a vypýtať si zošity, čo sú na stole." Miška už nevnímala, čo sa deje okolo nej. Žiaci jej ešte pridali, ktosi vykríkol: "Veď ani nepozdravila!" A vtom všetci zborovo zakričali: "Naozaj nepozdravila."

Rozčarovaná učiteľka matematiky vzala zošity zo stola a nahnevane vychádzala von z triedy. Ospravedlnila sa za vyrušovanie a celou cestou pri tom kývala hlavou, aby tak vyjadrila svoje nepochopenie.