matko

V spoločnej diskusii sme prišli na to, že kritika je veľmi dôležitá forma spätnej väzby, ktorá významne ovplyvňuje profesionálny či osobnostný rast človeka. Boli spomenuté viaceré zásady, ktoré kritickým okom, môžu prispieť k vyššej efektivite kritiky. Hádam najdôležitejšie pri kritike je uvedomiť si svoj motív. Kritizujem preto, lebo chcem druhému pomôcť rásť a nie zničiť jeho sebaúctu. Pravdou však je, že motívy sú zvyčajne dva: jeden je pekný (viď hore) a druhý je skutočný a ten môže ostať skrytý aj pre samotného kritika. Ďaľšia vec, ktorá je pre kritika dôležitá je správne načasovanie. Je zbytočné polievať záhradu, keď prší. A taktiež nepolievame kvety u suseda, pokiaľ nás sám o to nepožiada. Nedá sa trhať ovocie v každom čase, tak ako nemôžme najprv zasiať a potom orať. Ako hovorí príslovie, najprv si pozametaj pred vlastným prahom, teda kritik je pozvaný aj sebakritike. Aby nebol ako kostolný zvon, ktorý všetkých volá do kostola, ale sám tam nepríde (len ak spadne :-))) Kritizovanie vôbec nie je ľahšie ako samotná tvorba, je to veľké umenie, vyžadujúce určitú zručnosť. Ako spieva pieseň: čím to je, že kritik nenapíše pieseň... Subjektívna kritika môže a nemusí byť konštruktívna, čo sa páči jednému, druhému sa nemusí. Taktiež subjektívny súd: to je pekné, hlúpe... veľa nepomôže. Osobná zainteresovanosť môže byť tiež sterilnou: ja by som to urobil takto... Nedávno som sa dočítal, že ten, čo nevie prijať kritiku, nevie prijať ani pochvalu. V budúcnosti by som sa chcel venovať aj chvále.